Už od nepamäti si kladieme otázku, do akej miery svet existuje iba v našich hlavách a do akej miery existuje mimo nich. Sú to otázky vzťahu nášho vnútorného prežívania a vonkajších vplyvov naň či otázky týkajúce sa reálnosti snov či odlíšenia „skutočného“ od snového alebo omamnými látkami deformovaného obrazu „reality“. V súčasnosti sa k týmto otázkam pridáva nová, ktorá sa stáva čoraz naliehavejšou. Je to otázka virtuality nášho žitia. Žijeme vo virtuálnom priestore, ktorý síce spoluvytvárame, ale ktorý nás čoraz viac pohlcuje. Túto skutočnosť je možné využiť tak na dobré ako aj na zlé účely. Môžeme šíriť množstvo zaujímavých a hodnotných informácií takmer rýchlosťou svetla do všetkých kútov našej planéty, kde majú ľudia prístup k internetu, ale zároveň môžeme manipulovať verejnou mienkou, šíriť klamstvá, polopravdy, zavádzať, dezinterpretovať… Účel nástroja určuje jeho používateľ. Sekeru môžeme použiť na kálanie dreva, aby sme zahriali svoju rodinu, ale môžeme ňou ťažko ublížiť až zabiť. Toto platí o čomkoľvek.
Nie je žiadnou novinkou, že mediálny priestor je prehustený kvantom správ, ktoré sa vzájomne odvolávajú jedna na druhú, pričom z časových dôvodov nie je možné overovať ich pravdivosť. Zároveň je pre online biznis tohto typu nutné informovať medzi prvými a „byť v centre diania“. Nie je čas zisťovať či americký denník, ktorý priniesol aktuálne informácie, ich má z dôveryhodného či overiteľného zdroja. Je potrebné rýchlo priniesť novinku, aby sa stránka neustále menila a prinášala ľuďom aktuálne „informácie“. Informácie však môžu byť pre koncového užívateľa cenné alebo bezcenné. Z tohto dôvodu existujú najrôznejšie spôsoby online analýzy, ktoré umožňujú merať mieru príťažlivosť jednotlivých príspevkov. Podľa toho môže médium následne upraviť svoju publikačnú politiku tým smerom, ktorý je pre jeho čitateľov príťažlivejší. Inými slovami pripravovať a zverejňovať také články, reportáže či programy, ktoré jej priaznivcov zaujímajú. Ak sa však pozrieme na to, čo ľudia počúvajú, pozerajú a čítajú, určite nám nemôže ujsť fakt, že to veľmi často nie je hodnotné a obohacujúce. Najčastejšie sa ľudia zaujímajú o bulvár, „pikošky“ zo sveta celebrít alebo negatívne či katastrofické správy. To nie je problém Slovenska a Slovákov, ale všetkých nás, celej ľudskej populácie. Je jednoduchšie prečítať si o tom, čo má nové nejaký víťaz televíznej súťaže ako o ekonomických, sociálnych, vedeckých výzvach súčasnosti či blízkej budúcnosti. Čím jednoduchší článok, tým širšia potenciálna základňa čitateľov. Je to celkom pochopiteľné.
Rovnako ľudia nemajú záujem zamýšľať sa nad situáciou v krajine, už vôbec nie vo svete a nedajbože nad sebou samými. Ľudia na jednej strane nemajú čas zamýšľať sa a na strane druhej ani záujem to robiť. Preto je pre väčšinu populácie jednoduchšie, ak bez námahy preberú názor, ktorý vytvorili iní, ktorí sa tomu predsa rozumejú a sú za to platení. Jednoducho povedané, ľudia za seba nechávajú myslieť iných, o ktorých sú obvykle iba implicitne a podvedome presvedčení, že sú kompetentní na to, aby mysleli. Takže ak redaktor/ka politických správ nejakého média zverejní správu o tom, že niekto klame, kradne, prípadne naopak pomáha a je svätý a ja som priaznivcom daného média, osvojím si tento názor, pretože on/ona je kompetentný/á a rozumie sa tomu, kým ja na to nemám ani čas a ani sa tomu predsa nerozumiem. Je to podobné, ako keď navštívite akúkoľvek predajňu s čímkoľvek a necháte si od predavača/ky poradiť, čo si máte kúpiť, pretože vy sa v danom tovare neorientujete a nerozumiete mu. Nie je však nesmierne nebezpečné, ak za seba necháme myslieť druhých? Ak si kúpite nejaký tovar, ktorý vám nevyhovuje alebo sa pokazí, môžete ho reklamovať. Ak na základe príklonu k nesprávnemu názoru učiníte v živote dôležité rozhodnutia, môžete sa ísť sťažovať maximálne na lampáreň.
Interakcia média a jeho priaznivcov však nie je jednosmerná. Na jednej strane je pravdou, že široká masa ľudí uprednostňuje jednoduchšie témy a rada za seba necháva myslieť a rozhodovať iných, ale na druhej strane im mnohé médiá nič iné ani neponúkajú a nesnažia sa rozvíjať ich zdravý rozum. Ak by väčšina ľudí na Slovensku konzumovala najradšej ryžu, potom by bol výhodný biznis ju predávať a predávajúci by sa mohol obhajovať, že jednoducho dáva ľuďom to, čo chcú a preto na tom nič zlé nevidí. Ak však predávajúci bude predávať IBA ryžu, potom možno sotva očakávať, že ľudia budú jesť niečo iné, ak nič iné nie je v ponuke. Zvlášť ak aj všetci ostatní predajcovia začnú predávať ryžu, pretože je to „čistá ryža“. Problém nastáva v prípade, ak sa zistí, že ryža môže v mnohých prípadoch škodiť nášmu zdraviu (ide o čisto hypotetickú konštrukciu). Podnikateľa z toho samozrejme viniť nemôžeme, nemohol to vedieť. Čo však mohol, je zistiť si či tým, čo ponúka, neškodí a či je vhodné ponúkať práve to a v takom množstve. Treba si uvedomiť, že ľudský vkus je formovateľný. Ak budeme ľuďom dávať to, čo chcú, necibríme ich vkus, ale podporujeme v nich to, čo je v nich od prírody. A od prírody sa človek správa pudovo, inštinktívne. Rozum treba cibriť a namáhať rovnako ako svaly. Ak médiá budú servírovať ľuďom správy, ktoré v nich namiesto aktivity podporujú pasivitu, teda namiesto myslenia a obohatenia ich životov, z nich robia pasívnych prijímateľov mediálneho šelestu, potom už nejde o morálny biznis, ale o bezbrehú snahu zarobiť za každú cenu a vypestovať si poslušných ľudí, ktorí budú konzumovať všetko to, čo sa pred nich položí a bude to „čistá ryža“.
Netvrdím, že médiá majú ľudí vychovávať. Od toho máme školy. Ale koľko informácií dnes mládež čerpá z učebníc a od svojich pedagógov a koľko ich čerpá z virtuálneho priestoru, online sociálnych komunít a od svojich rovesníkov, ktorí majú opäť informácie z uvedených zdrojov? Myslím si, že na túto rečnícku otázku si každý odpovie aj sám podľa vlastného uváženia. Médiá vo všeobecnosti a virtuálne médiá v súčasnosti obzvlášť majú obrovskú moc formovať spoločnosť a dobre si to uvedomujú. Žiaľ, namiesto toho, aby šírili hodnoty, podporovali vzdelanosť a kritické myslenie, idú presne opačným smerom a neraz sa snažia celkom úmyselne manipulovať.
Veľkou výhodou pre médiá súčasnosti, akéhokoľvek typu, je skutočnosť, že ich obsah je v zásade nekontrolovateľný. Opäť výhoda, ktorej sú si redaktori a komentátori plne vedomí. V súčasnom uponáhľanom svete nemá drvivá väčšina ľudí čas zamýšľať sa nad pravdivosťou alebo nepravdivosťou tvrdení z médií. Keby však aj čas mali, nebolo by to technicky možné, pretože ak jedno médium vypustí informáciu, ktorá si protirečí s informáciou z iného média, môže sa maximálne subjektívne rozhodnúť na základe vlastnej preferencie toho ktorého média alebo vlastného pocitu o dôveryhodnosti zdrojov, z ktorých tieto médiá čerpali. Objektívne však človek nedokáže posúdiť, ktoré médium zverejňuje pravdu a ktoré nie. Opäť by sa mohli predstavitelia médií brániť argumentom, že ak by sa po čase ukázalo, že svojich priaznivcov zavádzali alebo nepravdivo informovali, tak by stratili ich dôveru a prišli o svoje miesto na trhu. Toto však už dávno neplatí. Ľudia neposudzujú médium na základe jeho dôveryhodnosti. Toto platí možno o vysoko špecializovaných profesijných periodikách, ale určite nie o bežnom, tobôž virtuálnom, médiu. V skutočnosti sa ľudia rozhodujú omnoho pudovejšie a to opäť na základe subjektívnych dojmov z média. Ide napr. o technické prevedenie stránky, pútavosť článkov, multimediálny obsah, priazeň celebrít či iných verejnosťou obľúbených jednotlivcov. Ľudia sa nerozhodujú racionálne a už vôbec nie kriticky, pretože na to neboli naučení ani z našich výchovno-vzdelávacích inštitúcií a ani náš mediálny priestor im neumožnil tieto ich možnosti rozvinúť. Je lepšie mať poslušného čitateľa, ako mať kritického čitateľa, ktorý bude omnoho náročnejší. Náročnejší čitateľ by si totiž vyžadovať náročnejších redaktorov a napísať „somarinu“ dokáže hocikto za pár minút, kým napísať kvalitný článok trvá hodiny, dni, mesiace (v závislosti od typu článku).
Pokiaľ ide o virtuálny mediálny priestor, realita je ešte desivejšia. Hocikto môže zverejniť takmer hocičo, pričom toto hocičo môže v nesmierne krátkom čase významne ovplyvniť celosvetové dianie. Pritom pravdivosť obsahu tohto hocičoho môže byť 0. Existujú prípady, kedy ľudia zbohatli na tom, že úmyselne šírili nepravdivé, vymyslené správy, pričom ľudia ich brali za fakty. Možno týmto ľuďom zazlievať, že si v rýchlosti prečítali článok na internete, ktorý vyzeral vierohodne a na základe informácií v ňom obsiahnutých, sa rozhodli učiniť nejaké dôležité rozhodnutie, napr. koho budú voliť? Osobne si myslím, že omnoho väčšiu zodpovednosť za to nesie šíriteľ takýchto správ, než čitateľ, obeť, ktorá nemá čas selektovať. Je skutočne veľmi nebezpečné, ak médium zverejňuje nepravdivé správy alebo tendenčne komentuje či doslova dezinterpretuje realitu. Koľko médií to však robí? To nechám na kritickom posúdení všetkých, ktorí si tento príspevok prečítajú.
Aby môj článok nebol dezintepretovaný, jasne uvádzam jeho nosnú myšlienku na záver. Nedávam médiám vinu za celkový stav v spoločnosti, to ani náhodou nie, ale skôr chcem poukázať na to, aký silný nástroj majú majitelia a vedúci predstavitelia médií k dispozícii a akým spôsobom s ním nakladajú. Každý biznis je o zisku, ale zisk sa dá dosiahnuť aj tým, že budeme robiť svet okolo nás lepším miestom pre život. Je jednoduché dávať ľuďom to, čo chcú, hoci to pre nich nie je dobré. Omnoho ťažšie je ľudí naučiť na to, čo je pre nich dobré a predať im to s čistým svedomím, že sme pre nich vykonali niečo prospešné. Keď nás naši rodičia za mlada presviedčali, aby sme jedli niektoré druhy zeleniny, ktoré nám vôbec nechutili, nešli cestou súčasných médií, teda cestou menšieho odporu. Naši rodičia sa nás snažili presvedčiť, že daná zelenina je pre nás prospešná a vymýšľali spôsoby, ako ju do nás dostať. Mohli nám povedať, dobre, daj si teda „sladenú vodu“ a čokoládovú tyčinku, keď nechceš zeleninu. Ak budú médiá usilovať iba o zisk a o svoje miesto na trhu, potom prispievajú k deštrukcii spoločnosti.
Celá debata | RSS tejto debaty