Keď počúvam politické diskusie alebo čítam v médiách vyjadrenia politikov, ako vzdelanému človeku mi v nich chýbajú argumenty. Niet sa čomu čudovať, ak sa v anglofónnom prostredí stalo slovom roka slovo post-pravdivý a v Nemecku slovo post-faktický. Čo definuje súčasnú (?) politickú, ale vo všeobecnosti celú verejnú diskusiu, sú emócie. Otáznikom v zátvorke som chcel povedať, že nejde o súčasný problém.
Nie je zďaleka také dôležité to, čo hovoríte, ale ako to hovoríte a, čo je už tradičné, kto to hovorí. Kým odvolávanie sa na autoritu je nesprávnym typom argumentu, o čom nás učí už Aristoteles, ani vo vede nie je možné sa mu vyhnúť a musíme ho často trpieť. Jeho používanie v politickom súboji je preto akceptovateľné. Ak sa však namiesto argumentov bojuje marketingovou psychológiou, potom nemôžeme očakávať, že vládnuť budú schopní. Resp. schopní možno áno, ale nie schopní vládnuť, lež schopní marketingovo kúzliť. Odjakživa sa v politickom súboji „útočilo“ na emócie. Keď politici ponúkali guláše, pečené klobásy a pivo, resp. sľubovali všetko možné, pôsobili na ľudské emócie, nie na ich rozum. Pokiaľ ľudia nezačnú klásť dôraz na rozum, ale nechajú sa viesť „srdcom“, potom nemožno čakať, že sa politika zmení. Politika je len taká, akí sú ľudia, ktorí ju tvoria a tí, ktorí ju tvoria, neprišli z Marsu, sú to ľudia spomedzi nás. Moc ich mohla pokaziť, resp. im dala príležitosť ukázať sa v ich pravom alebo jednoducho inom svetle. Ale nie každý politik je podvodník a nie každý, kto ukazuje prstom na druhých, je sám bez viny. Aby sme odlíšili dobrých od zlých, podvodníkov a darebákov od čestných, nestačí, aby sme dostali najesť a napiť. Nestačí ani to, ak niekto vyriekne súd.
Potrebné sú argumenty. Je argumentom, ak budem tvrdiť, že „tento“ alebo „henten“ sú podvodníci a darebáci? Je argumentom, ak ukážem dokumenty? Je argumentom, ak poviem, že si to myslí aj kopa iných ľudí? Je argumentom, ak poviem, že všetci naľavo sú zlodeji a darebáci a ja som svätý? Nie, toto nie sú argumenty. Sú to skrátka iba tvrdenia. Argument je prosím pekne množina výrokov, kde máme premisy a záver, pričom záver vyplýva z premís. Orgán, ktorý určuje, koho argumenty sú správne a koho argumenty nie, teda koho argumentačný postup je korektný a opiera sa o zistiteľné skutočnosti, je súd. Ak vopred poviem, že neverím súdom, ak budú považovať moje argumenty za slabé alebo nesprávne, potom de facto tvrdím, že na riešenie sporov neexistuje arbiter. Ak zároveň naďalej trvám na svojich, súdom odmietnutých „argumentoch“, potom de facto hovorím, že arbitrom som ja sám. Ak sám seba vyhlásim za arbitra, som diktátorom.
Hovorí sa, že ten, kto nemá argumenty, kričí (zvýši intenzitu svojho hlasu alebo začne používať iné prostriedky na vyjadrenie svojho presvedčenia). Jednoduchšie ako prečítať si zložitú a veľmi rozsiahlu správu z nejakého vyšetrovania je ukázať obrázok, natočiť video alebo si obliecť tričko s nápisom. Ľudia nemajú čas a chuť čítať a premýšľať nad komplikovanými zápletkami a právnymi kľučkami. Chcú instantné riešenie. „Tento“ je zlodej, „henten“ nie je. „Tohto“ treba poslať do basy, „tamtoho“ treba pustiť. Formulácie ako „je evidentné, že“, resp. „vy nevidíte, že…“ alebo „mi nehovorte, že vy si myslíte niečo iné“ sú psychologickými zbraňami, nie rozumnými argumentmi. Ak presvedčíte väčšinu z určitej skupinu ľudí a tá vám uverí, potom platí, že veľká časť menšiny sa pridá, nakoľko jej príslušníci nechcú vytŕčať z davu. Títo ľudia sa nerozhodnú na základe argumentov, ale čisto na základe emócií a psychických vzorcov, ktoré sme evolučne získali.
Ak namiesto odbornosti budeme tlačiť plagáty a vešať transparenty, veci sa nezlepšia. Nezačnú sa meniť k lepšiemu. Veci sa zmenia k lepšiemu, ak začneme používať rozum a začneme posudzovať silu argumentov, nie intenzitu niečieho hlasu, resp. sympatickosť niekoho výzoru alebo jeho schopnosť vyrobiť lepšie video či transparent. V osobných vzťahoch je vhodné využívať emócie, ale vo veciach verejných je potrebný rozum.