Kým v prírode bez vyššieho vedomia platí, že zdatnejší súper získava viac priestoru a zdrojov pre svoj rozvoj, v prírode, ktorú obýva človek (…chvíľka napätia…), je to celkom rovnako. V minulosti išlo porazenému v evolučnom súperení o život. Dnes mu ide o jeho dôstojnosť a ľudskosť.
Kapitalizmus je systém spočívajúci na súperení súkromných podnikov, pričom aj samotné výrobné prostriedky sú v súkromných rukách. Zdá sa teda, že ako rozumné bytosti sme za seba nechali bojovať svoje podniky, teda svoje idey, ktorých sú podniky zhmotnením. V princípe sa však nič nezmenilo a stále medzi sebou súperíme o svoje miesto na svete. Hoci nám vďaka rôznym medzinárodným dohodám a právnym úpravám OBVYKLE nejde o holý život, porazení strácajú nárok na väčšinu výhod civilizovaného života. Návrat k prírode by bol už rozpačitý, pretože ak ste žili od narodenia v kultúrnom a civilizovanom prostredí, ťažko sa odrazu vrátite späť do lesa a budete loviť a klásť oheň v jaskyni. Okrem toho, že by to bolo náročné fyzicky, bolo by to náročné aj mentálne. Mnoho ľudí by pociťovalo krivdu a poníženie. V kapitalizme v skutočnosti nezáleží na jedincovi. Tak isto ako ani evolúcii na ňom nezáleží. Dôležitý je druh. V prípade ľudí však platí, že každý jedinec je natoľko výnimočný, že môže celkom zmeniť beh dejín celého druhu. Každý jedinec je vesmírom, ktorý môže zásadným spôsobom ovplyvniť dianie. Preto sústrediť sa na druh a jednotlivca ponechať napospas systému, ktorého jediným cieľom je progres, je veľkou chybou. Ako napísal esejista a novelista Edward Abbey (The Journey Home: Some Words in Defense of the American West, 183), „rast kvôli rastu je ideológiou rakovinovej bunky.“