Zdravý rozum

Vojna proti autoritám ako prirodzená pubertálna fáza mladej demokracie je celkom prirodzený jav. Podobne ako mladý človek, ktorý sa v istom veku snaží vymedziť voči ostatným a hlavne voči autoritám, s ktorými sa nachádza v bezprostrednom kontakte, tak aj celá spoločnosť, ktorá prijala pre ňu nový politický systém, musí prejsť istým vývojom, aby sa v ňom naučila žiť. Obzvlášť v prípade, ak novému systému predchádzal taký, ktorý bol v mnohých ohľadom protikladný. Je potrebné nájsť zlatý stred medzi extrémnymi pozíciami. Ak chce spoločnosť tento stred nájsť, potrebuje si vyskúšať ako malé dieťa aj bolestivé pády.

Nedá sa to spraviť inak? Isteže áno. Ak chcete zistiť ako sa bude správať vaše telo pri dopade na betón po páde z desaťposchodovej budovy, nepredpokladám, že z nej skočíte. Rozumný človek by použil materiál, ktorý bude podobnej konzistencie ako ľudské telo alebo by vykonal výpočty a merania v laboratórnych podmienkach, aby zistil konzekvencie takéhoto počínania. Spoločnosť však nie je homogénny celok. Tvoria ju najrozličnejšie skupiny ľudí s rôznorodým intelektom, charakterom, vzdelaním a výchovou. Zároveň do tohto procesu vstupujú aj záujmové skupiny a ľudia sú manipulovaní. Nájsť zlatý stred je problém pre jednotlivého intelektuála, ale omnoho väčší problém je to pre nehomogénnu spoločnosť.

Teraz budem konkrétny. Slovenská politická scéna je výrazne polarizovaná. Na jednej strane máme vládne strany, ktoré rozhodujú a na strane druhej máme strany alebo politické zoskupenia, ktoré kategoricky nesúhlasia takmer s ničím, čo vláda SR urobí alebo má v pláne urobiť. Bez ohľadu na to kto má pravdu platí, že takýto stav nie je pre obyvateľov krajiny priaznivý. Kým za minulého režimu nemohli mnohí ľudia študovať na VŠ, dnes máme VŠ preplnené ľuďmi, ktorí sa tam nikdy nemali dostať, resp. by boli pre spoločnosť užitočnejší s výučným listom a aj oni sami by viedli kvalitnejší život, než v prípade absolvovania VŠ s odretými ušami a následným „vysedávaním“ doma bez práce. Podobne je to vidieť s cestovaním. Naša krajina pre mladých ľudí nie je dosť dobrá. Nie je to však iba vinou nejakej konkrétnej vlády alebo ekonomickej situácie. Je to do značnej miery nenaplnený sen rodičov, ktorí ho preniesli na deti. Tak ako v prípade štúdia na VŠ. Média trpia týmto „komplexom“ tiež. V minulom režime boli cenzurované, teraz sa môžu hanlivo vyjadriť aj na adresu predsedu parlamentu.

Po páde minulého režimu sa ničilo všetko, čo oný režim pripomínalo. Celkom hlúpo a bez rozmyslu. Sochy sa pílili a vyhadzovali na smetiská ako odpad. Bol Lenin odpad? Jeho bronzová socha v nadživotnej veľkosti z Popradu dnes hrdo stojí v meste Seattle v americkom štáte Washington (https://en.wikipedia.org/wiki/Statue_of_Lenin,_Seattle). Boli to nezvládnuté emócie, ktoré spôsobili, že mnoho cenného, čo minulý režim vytvoril, skončilo „v koši“. Spoločnosť ako celok odmietla (hoci určite nie jednohlasne, avšak zjavne väčšinovo) minulý režim a z nenávisti nielen odmietla všetko, čím sa vyznačoval, ale zároveň začala konať opačne, ako keď chce nezrelý človek urobiť niekomu napriek.

Prirovnal by som tento fakt ku kyvadlu. Predstavme si, že držíme v ruke guľu z kyvadla v krajnej pozícii na jednej strane. Guľa reprezentuje spoločnosť, človek, ktorý ju drží, predstavuje minulý režim. Ten nás totiž držal „na uzde“. Pád režimu viedol k tomu, že guľu už nič neudržiavalo v danej pozícii a voľne sa spustila. Guľa pochopiteľne postupne dosiahla opačný koniec. Postupom času sa kyvadlo ustáli a bude v pokoji spočívať v pozícii, ktorá sa nachádza uprostred medzi obidvomi extrémami. To však bude trvať ešte veľmi dlho. V tejto pozícii sa nenachádza žiadna spoločnosť. My sa však podľa môjho názoru momentálne nachádzame v bode opačného extrému.

Ostáva len dúfať, že v tejto pozícii nezotrváme príliš dlho, pretože to poškodzuje našu spoločnosť a neraz aj medziľudské vzťahy.