Zdravý rozum

Bez toho, aby sme zachádzali do hlbokých historických diskusií o dejinách Turecka a jeho vzťahoch k Európe, môžeme konštatovať, že Turecko nie je súčasťou Európy. Mám tu na mysli určitú mentálnu kompatibilitu. To samozrejme neznamená, že by boli Turci v akomkoľvek zmysle horší či zaostalejší.

Od počiatkov Osmanskej ríše až po súčasné Turecko bol vzťah vládnucej vrstvy v Malej Ázii k Európe militantný. Európa sa nakoniec dokázala ubrániť a zatlačiť nepriateľa späť tam, odkiaľ prišiel. Súčasná situácia je podobná ako v časoch expanzívnych snáh sultánov Osmanskej ríše. Prezident Erdogan vo svojich rukách koncentruje čoraz väčšiu moc a západ mlčí. Prevrat, o ktorého okolnostiach pochybujú špičky európskej diplomacie a politiky, viedol k masový čistkám v štátnom aparáte a zasiahol aj akademickú pôdu, ktorá, aspoň na západe, by mala vytvárať priestor pre slobodnú diskusiu. Ústavné zmeny, ku ktorým aktuálne dochádza, postupne menia Turecko na prezidentský štát. Na tom by nemuselo byť nič zlé, ak si uvedomíme, že aj USA, ktoré sa považujú za baštu demokracie, majú zavedený tento systém. Ak sa však takáto forma vlády spojí s vlastnosťami, ktoré prezident Erdogan už ukázal, že má, môže vzniknúť obava, že moc bude zneužitá.

Súčasné expanzívne snahy Turecka dnes nie sú namierené na oslabenú Európu. Erdogan mieri na východ. Jeho vyjadrenia z konca minulého roku naznačujú, že Turecko má historický nárok na mestá Mosul a Aleppo. Ak by teda Sýria a Irak dovolili Turkom „pomôcť“ im v boji proti ISIS, riskovali by, že sa Turci usalašia na ich území do takej miery, že nebude cesty späť. Okrem toho nie je tajomstvom, že Turecko malo podľa ruských tajných služieb obchodovať s ISIS a tiež nie je tajomstvom, že sa na území Turecka nachádzajú jadrové zbrane a majú 2. najväčšiu armádu NATO pri počte obyvateľov necelých 80 miliónov (v roku 2015 to bolo necelých 79 miliónov). Je zarážajúce, že západu nevadia životné podmienky v Turecku a vynakladanie zdrojov na armádu. Pokiaľ aj vadia, nie sú dostatočne artikulované. Turecká armáda je zároveň jednou z najlepšie vycvičených armád sveta.

Sú toto dôvody, pre ktoré západ toleruje excesy prezidenta Erdogana? Sú tu iné dôvody? Geopolitické? Ak si Erdogan dovolí jednať s Ruskom po zostrelení ich lietadla spôsobom, ktorého sme boli svedkami minulý rok, mali by sme sa vážne obávať o stabilitu v regióne Blízkeho východu a nielen tam. Turecko je krajinou, ktorá usiluje o vstup do EÚ, hoci sa Erdogan už stihol v novembri 2016 vyjadriť, že toto úsilie má svoje medze a existujú aj iné alternatívy, ako napr. Šanghajská organizácia spolupráce.

Turecko sa stáva pre západ hrozbou, pretože Erdoganova politika je nevyspytateľná a nečitateľná a vojenská sila nesmierna. Zároveň má Turecko strategickú polohu, ktorá mu umožňuje „ťažiť“ zo súčasnej pohnutej situácie v Sýrii či Iraku. Ak sa západ nechá vydierať alebo bude ďalej paktovať a obchodovať s Tureckom, situácia sa môže veľmi rýchlo vymknúť kontrole, ak sa tak už nestalo.

Iracký diktátor Saddám Husajn bol zvrhnutý z dôvodu, že prestal vyhovovať tým, ktorí ho dosadili (USA). Podobne to bolo aj v prípade Kaddáfího. Turecký prezident Erdogan, ktorý má mnoho podobných čŕt s diktátormi, zatiaľ nespravil taký prešľap, pre ktorý by sa stal nepohodlným. Prečo však západ toleruje jeho zjavne neprijateľné správanie sa a nesankcionuje ho? Určite na to existujú „dobré dôvody“. Uvedomme si tiež, čo nasledovalo po zvrhnutí Husajna či Kaddáfího. Krajiny v ktorých vládli, sa stali destabilizovanými oblasťami bez vlády a vytvorili živnú pôdu pre militantné skupiny. Či teda prezident Erdogan bude pokračovať vo svojej politike alebo bude časom násilne nahradený niekým iným, bude to znamenať veľký problém pre Európu. Jediným riešením je politický tlak na Turecko, aby otočilo svoje smerovanie, kým je to ešte možné.