Zdravý rozum

Sme obklopení najmodernejšími technológiami, ktoré sa zo dňa na deň vylepšujú a menia. Už v mnohých prípadoch nemusíme vyjsť z bytu, pretože dokážeme takmer všetko vybaviť z pohodlia domova. Naše telá sú čoraz v menšej miere priamymi aktérmi vo výkone fyzických činností a čoraz častejšie slúžia na obsluhu nástrojov, ktoré umožňujú značné zníženie fyzickej aktivity. Na druhú stranu ľudia navštevujú umelo vybudované centrá, kde môžu svoje svaly precvičovať, aby boli neustále v dobrej forme. Táto forma však slúži iba na okrasu, nakoľko po absolvovaní tréningu nasadneme do auta, ktoré nás odvezie bez toho, aby sme namáhali naše nohy, nastúpime do výťahu, ktorý nás vyvezie do výšky a nezaťažujeme svoje srdce, zapneme centrálne kúrenie a nemusíme rúbať drevo a tým namáhať naše paže.

Svet techniky nás významne mení. Nielen fyzicky, ale aj a možno predovšetkým, mentálne. Celé to začalo omnoho skôr než si väčšina z nás myslí. V skutočnosti je náš vývoj silne spätý s ovládaním nástrojov. Homo habilis alebo tiež človek zručný, ktorý je našim dávnym predkom, používal už pred viac ako 2 miliónmi rokov nástroje, ktoré mu umožňovali vykonávať prácu efektívnejšie a otvorili mu nové možnosti. Rovnaké funkcie, len o „niečo málo“ sofistikovanejším spôsobom, plnia aj moderné technológie. Jednak uľahčujú našu prácu, jednak nám otvárajú nové obzory pre ďalší pokrok. Je však pokrok pre pokrok vôbec pokrokom? Technika tak stojí medzi našimi telami a svetom, ktorý nás obklopuje. Iste, už naše telá stoja medzi našou mysľou a medzi svetom, ktorý nás obklopuje. Naše oči, naše uši, všetky naše zmysly sprostredkúvajú vonkajší svet tomu, čo je jednou z najväčších záhad súčasnej vedy – našej mysli. My však naše zmysly pomocou techniky určitým spôsobom zdokonaľujeme a očiam umožňujeme vidieť ďalej, sluchu počuť na väčšiu vzdialenosť a pod. Toto rozširovanie kapacity našich zmyslov dosahuje v súčasnosti kozmické rozmery.

Existuje hranica, ktorú je nebezpečné prekročiť? Hranica, za ktorú by človek nemal ísť, pretože to zásadne ovplyvní jeho existenciu tak, že už nebudeme viac ľuďmi? Čo robí ľudské bytosti odlišnými od ostatného života? Je to ich inteligencia? Sú to jeho poznávacie kvality? Domnievam sa, že odpoveď nebude taká jednoduchá. Problém nie je v tom, že naše telá ochabujú, pretože ich môžeme stále cvičiť vo fitnescentrách. Problém je v tom, že technika nám šetrí čas, ktorý potom používame na tie činnosti, ktoré by sme vykonávali v prípade, že by nám technika čas nešetrila. Ako sa vyjadril Dalajláma, najprv sa usilujeme zarobiť čo najviac peňazí. Pri tomto úsilí často stratíme svoje zdravie. Za takto zarobené peniaze si potom doprajeme obnoviť naše zdravie. Rovnako je to v prípade techniky. Technika nám ušetrí čas, aby sme nemuseli hodiny rúbať drevo, pol hodinu ísť pešo domov alebo 2 minúty kráčať po schodoch pešo na 5. poschodie. Potom tento ušetrený čas investujeme v posilňovni do toho, aby sme precvičili naše svaly na nohách, na rukách a dali si nejaké „kardio“. Takýto pohľad je rozhodne veľmi zjednodušený, ale v hrubých rysoch korešponduje s tým, čo mnohí ľudia skutočne robia. V inom, ešte horšom prípade, ľudia ušetreným časom mrhajú. Využívajú ho nie na to, aby nadobudli to, čo stratili šetrením času, ale investujú ho do myseľ-devastujúcich činností, akými sú pozeranie seriálov v TV, hranie počítačových hier, resp. ešte horšie, do pasívneho a nekritického prijímania informácií z médií. Pozrieť si dobrý seriál čas od času nie je na škodu, pretože môžeme vypnúť po ťažkej mentálnej či fyzickej práci a dokonca sa dozvedieť mnoho nových a užitočných informácií. Seriály sú predsa rôzne – napríklad populárno-náučné či vedecké. Ani dobrá kriminálka nemusí byť zlá, ak nás núti zamyslieť sa. Hranie počítačovej hry nás zase môže doviesť k zamysleniu sa nad virtualitou reality. Ak však trávime čas pasívnym prijímaním toho, čo je nám servírované, stávame sa manipulovateľnými, ľahko ovplyvniteľnými a v podstate neschopnými. Ak sme aktívni, tvoríme pravidlá, ak sme pasívni, podriaďujeme sa im.

Odjakživa sa hovorí, že ľudia sú ako ovce. Ja mám ale pocit, že im to vyhovuje. Ísť s davom je jednoduchšie ako z neho vytŕčať. Konformita je lákavá, ale hubí ľudskosť. Ak nemusíme o svoj vlastný život bojovať, v podstate ho ani nežijeme. Sme pasívni vo vlastnom žití. Nežijeme, len sa pozeráme na to, ako je náš život unášaný prúdom väčšiny v čase. Je to presne ako pozeranie sa na telenovelu a stotožnenie sa s nejakou postavou. Pamätám si veľmi dobre na moje detstvo a telenovelu Manuela. Staršie príslušníčky nežného pohlavia sa prechádzali po mestskom parku a diskutovali o intrigách, oblečení či kráse hlavných postáv. Žili životom niekoho iného, dokonca životom fiktívnej postavy! Tento fenomén je dnes prítomný už aj u mladých ľudí. Hviezdy, ktoré šoubiznis vychŕlil behom jedného večera, sú oslavované a nasledované, hoci svietia iba nepatrný zlomok času. Iným príkladom pasivity žitia par excellence je pozeranie sa na to, ako sa niekto iný hrá. Deti od útleho veku sa pozerajú v TV na hry iných detí, ktoré boli nafilmované. Nehrajú sa, len sa pozerajú na hru iných! Youtube je zase plný videí mladých youtuberov, ktorí nahrávajú svoje videá z hier. Čuduj sa svete, tieto videá majú milióny pozretí. Je toto dôsledkom techniky? Čiastočne.

V minulosti babičky nasledovali pána farára, deti pána rechtora (učiteľa) a dospelí muži v dedine majstra výčapu. Je to akási slovenská „svätá trojica“ – farár, učiteľ a krčmár. Tieto tri inštitúcie tvorili základ slovenskej (a nielen!) spoločnosti. V týchto prípadoch sa však ľudia spájali, žili sociálne, vzájomne sa fyzicky stretávali, komunikovali tvárou v tvár. Dnešná doba internetu ľudí paradoxne vzďaľuje. Už si nie sú tak blízko, ako si boli kedysi, hoci ich delili tisíce kilometrov, resp. dlhé mesiace, ktoré museli rodiny Slovákov doma čakať na odpovede svojich synov a dcér spoza veľkej mláky. Vzdialenosti sa nezmenšili, ale skrátil sa čas na ich prekonanie. Kým vzájomné spoznávanie sa trvalo v minulosti celé roky či desaťročia, dnes niekomu stačia mesiace. Stačia? Poznáme sa lepšie ako sa poznali naši starí otcovia s našimi starými matkami? Áno aj nie.

Sme to skutočne my, kto sa skrýva za SMS, MMS, emailami, hlasom v telefóne, správami na facebooku či iných sociálnych sieťach? Sme autentickí, teda vystihuje nás to, definuje nás to?  Nedá sa generalizovať, ale nie je žiadnym tajomstvom, že klamať zoči-voči je ťažšie ako klamať cez sociálnu sieť. Toto však nie je hlavným problémom. Tým, že ľudia používajú toľko komunikačný prostriedkov, strácajú schopnosť porozumieť samým sebe. Spýtajte sa sami seba, kto ste. Dokážete na túto triviálnu otázku odpovedať? Otázku po vašej esencii. V skutočnosti je to hlboká otázka. Vy nie ste vaším menom, vaším telom, vašimi vlastnosťami, ste niečím omnoho neuchopiteľnejších. Ste jedinečným komplexom takého množstva premenných, že každý človek je vesmírom sám o sebe. Vesmírom, ktorý technika takým zásadným spôsobom zatemňuje.

Kým na jednej strane technika umožňuje približovať fyzikálny kozmos, ten vnútorný sa jej pričinením stáva takmer nepreniknuteľnou šedo-čiernou machuľou v našich vnútrach. Nerozumieme si. Ako môžeme porozumieť druhým, ak nerozumieme sebe? Rozumeli si ľudia v minulosti? To je dobrá otázka! Vo väčšine prípadov nie, ale v ceste za sebapochopením im nestálo toľko prekážok, ako súčasným ľuďom. Čím viac máme, tým ťažšie sa od toho dokážeme odpútať. Technika nám umožnila mať „toho“ skutočne mnoho. Čoho? Materiálnych statkov. Čím viac materiálneho nás obklopuje, tým prázdnejší sme vo vnútri. Stojí nám to za to? Nie je cena za luxus príliš vysoká? Ak by sme sa zobudili milovaní a líhali si milovaní, potrebovali by sme drahé autá, vily, imaginárne čísla na obrazovkách či papieroch (myslím tým bankové kontá)? Dovoľujem si za seba konštatovať rozhodné NIE! Môže za to technika? Istým spôsobom technika otvorila dvere hyenizmu ľudskej povahy.

Už od čias veľkej priemyselnej revolúcie dochádzalo k hromadeniu značnej časti kapitálu do rúk vlastníkov manufaktúr, kým ostatní ľudia tvrdo pracovali, boli vykorisťovaní a umierali v neľudských podmienkach. Moc sa postupne prelievala z trónu do rúk majiteľov výrobných podnikov. Technika sama z ľudí neurobila horšie bytosti. To nedokáže žiadny vonkajší faktor (ak opomenieme nejaké priame operatívne zásahy do nášho mozgu). Vhodným prirovnaním by bol azda príbeh z biblie o pokúšaní Ježiša Krista diablom na púšti. Diabol Ježiša pokúšal, neurobil za neho nič. Ježiš odolal, nepodľahol. Technika nerobí „zlé veci“, tie robia ľudia jej prostredníctvom. Techniku je možné použiť na také ušľachtilé činy akými je pomoc hladným, chorým alebo inak životom sužovaným. Robíme to? Robí západná alebo bohatá časť obyvateľov tejto planéty niečo pre tých, ktorí umierajú denno-denne na problémy, ktoré my dokážeme vyriešiť priam šmahom ruky? Nie, nerobíme… V skutočnosti pomoc, ktorú poskytujeme tým, ktorí ju potrebujú, je smiešnou padnutou omrvinkou z našich od luxusu sa prehýbajúcich stolov.

Technika umožňuje vytvárať nadbytok. Čohokoľvek. Tak času ako aj kapitálu. Čo s tým ľudia urobia, to je na nich. Poškodzuje technika ľudskosť a je pre ňu hrozbou? Len v tej miere, v akej jej to individuálne dovolíme.